Vo farnosti Želiezovce sú bohoslužobné objekty v mestskej časti Mikula, mestskej časti Svodov, filiálke Nýrovce, bohoslužby sú aj v ZSS Nový Domov v areáli nemocnice. Farský kostol sv. Jakuba sa nachádza v Želiezovciach na Námestí sv. Jakuba č. 3.
V meste Želiezovce žije 6756 obyvateľov (SODB v r. 2021), z toho je 3012 katolíkov. Nedeľné bohoslužby navštevujú asi 4% z nich. V roku 2020 bolo vo farnosti pokrstených 13 detí, 4 páry prijali sviatosť manželstva, 34 ľudí malo cirkevný pohreb. 242 žiakov v školách navštevuje náboženskú výchovu. Počas roka bolo odslúžených 560 svätých omší, z toho 290 v slovenčine, 195 v maďarčine a 75 v latinčine.
Farnosť od júna 2014 spravuje vdp. Stanislav Illéš, farár.
Z histórie nášho kostola I.
Postupne budeme zverejňovať dokumentáciu z archívneho výskumu Mgr. Petra Budaya, ktorý ho vyhotovil ako súčasť dokumentácie k Architektonicko-historického výskumu kostola sv. jakuba v Želiezovciach realizovaného v r. 2014 Mgr. Michaelovou Haviarovou PhD. a Mgr.Art. Tomášom Haviarom.
Neskoroantický sarkofág vo funkcii oltárnej menzy a gotické nástenné maľby s ojedinelou ikonografiou nachádzajúce sa v svätyni rímsko-katolíckeho kostola v Želiezovciach sú momenty, ku ktorým sa odborná spisba opakovane vracia od záveru 19. storočia. V porovnaní s dlhodobým a intenzívnym záujmom bádateľov o tieto, nepochybne vzácne detaily sa ich architektonickému kontextu venovala minimálna pozornosť. starší autori sa ho dotkli len okrajovo, sústreďujúc sa – bez bližšej charakteristiky stavebnej štruktúry kostola – na kľúčovú, stredovekú etapu. Prioritou ostávalo historické či pololegendárne pozadie vzniku fresiek. Mladšie obdobia neboli vo vzťahu k dejinám skúmanej pamiatky doposiaľ zdokumentované. K danému stavu prispeli svojim dielom regotizácia interiéru v 80. rokoch 19. storočia a deštrukcia väčšej časti objektu ku koncu druhej svetovej vojny, vedúce k nenávratnému zániku barokových zásahov.
O starobylom pôvode tunajšieho kostola sa zmieňujú už uhorské topografie 18. storočia. (1) Viac konkrétností vo vzťahu k jeho založeniu obsahujú vizitačné protokoly. Počnúc kanonickou vizitáciou uskutočnenou rok po vrátení kostola katolíkom (1730), sa autori zápisníc pravidelne odvolávali na príslušné pasáže Rerum Hungaricum decades od Antonia Bonfiniho. Podľa humanistu pôsobiaceho koncom 15. storočia na dvore Mateja Korvína, stavbu fundoval palatín Atha. Atha v roku 1081 pozval kráľa Šalamúna na slávnosť vysvätenia sakrálneho objektu na jeho majetku. (2) Na inom mieste nachádzame dokonca skorší dátum, rok 1066, v tomto prípade však bez odkazu na východiskový zdroj. (3) Dávno minulú udalosť zvečňoval i nápis na stene kostola, vytvorený pri príležitosti dokončenia jeho obnovy v roku 1736. (4) Pamiatka sa do povedomia odbornej verejnosti dostala prostredníctvom textu Tivadara Botku o tunajšej rímskej tumbe. Botka sledujúc formálne prvky, datoval stavbu kostola do 14. storočia. jej gotický výraz bol podľa mienky autora v zjavnom protiklade k tradovanému názoru o pôvode z konca 11. storočia. V spojitosti s tým poukázal na mylné stotožnenie želiezovského kostola sv. Jakuba s kláštorným kostolom rovnakého patrocínia v Zselicszentjakab. (5) Monografia tekovskej župy z konca 19. storočia kladie počiatky viackrát prestavaného stredovekého objektu do 14. storočia. (6) Túto stručnú informáciu prebral i zoznam uhorských pamiatok zostavený Péterom Gerecze. (7) Kornel Divald zanechal podrobný opis architektúry a zariadenia kostola po jeho reštaurovaní v rokoch 1884-1885. spisovateľ sa v datovaní zhoduje s vyššie uvedenými prácami, stredoveký základ však zrejme predpokladal aj v prípade dnes už neexistujúcej veže západného priečelia. (8) Václav Mencl počas mapovania stredovekých pamiatok na slovensku spracoval aj predbežný náčrt stavebnej chronológie kostola v Želiezovciach. (9) Ako najstaršiu časť celku vnímal svätyňu datovanú do rokov 1320-1325. Krátko po nej bola dostavaná loď. Západná prístavba sakristie mohla pochádzať zo 16. storočia. (10) Vežu a západnú fasádu Mencl hodnotil ako barokové, bez bližšej špecifikácie časového rozpätia. Antal Lepold publikujúci rozsiahlu stať o maľbe osobitného súdu s jurajom Becseim pripísal jadro architektúry staršiemu kostolu sv. juraja, spomínanému v písomných prameňoch z 13.-15. storočia. titul sv. Jakuba pochádzal podľa Lepolda až z roku 1730 a korenil v zámene názvov, resp. patrónov dvoch lokalít, Želiezoviec a zmieneného benediktínskeho kláštora v maďarskej župe Somogy. (11) Heslo v Súpise pamiatok uvádza vznik sledovanej pamiatky pred rokom 1337, novoveké úpravy vynecháva. Dokladá až reštaurovanie koncom 19. a obnovu zničeného kostola v 50. rokoch minulého storočia. (12) Dejinami mesta a jeho farského kostola sa zaoberal Péter Püspöki-Nagy v práci vydanej pri príležitosti prijatia nového mestského znaku. Mnohé, nesporne podnetné, no často diskutabilné závery opiera takmer výhradne o kritiku a interpretáciu archiválií majetkovo-právneho či genealogického charakteru. sakrálne centrum obce datuje do rozmedzia rokov 1364 až 1401, zároveň ale pripúšťa aj posun smerom do minulosti. Obsah maľovaného nápisu z roku 1736 vo vnútri kostola mal podľa Nagya reálny základ. gotická stavba preto mohla byť pokračovateľom skoršieho objektu toho istého zasvätenia, založeného už koncom 11. storočia. (13) Z obsahu Lepoldovej štúdie, župnej monografie a Nagyovej práce čerpá novšia brožúra o kultúrnych pamiatkach mesta. Zdroj pozoruhodného, no prinajmenšom otázneho tvrdenia o skoršom dvojvežovom priečelí kostola sv. Jakuba sa nám z dostupnej spisby ani písomností nepodarilo zistiť. (14)
Stredovek, 13. – 15. storočie.
V úvodnom prehľade bádania sme podotkli, že dejinami tohto obdobia sa podrobne zaoberal historik a heraldik Püspöki-Nagy. Vzhľadom na túto skutočnosť nebudeme na tomto mieste opakovať jeho závery stojace na dôkladnej analýze prameňov. Obmedzíme sa len na pripomenutie faktov spojených so sakrálnymi objektmi v danej lokalite. Ako preukázal Nagy, pôvod Želiezoviec siaha pred rok vydania zakladajúcej listiny benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku (1075). (21) Územie zrejme patrilo jednej z vetiev rodu Hunt-Poznanovcov, ktorá sa neskôr stala samostatnou vetvou želiezovskou. Na súvis s Hunt-Poznanovcami odkazujú podľa Györffyho mená Lampert a Been, objavujúce sa pri príležitosti deľby majetkov v roku 1274. (22) Vtedy si totiž rodiny Beena a sykeho rozdelili Želiezovce (Selyz), pričom dolnú polovicu od Hrona získal syke. V tom istom roku si Beenova rodina a Lampertov syn Jakub rozdelili svoj majetkový podiel na ďalšie polovice. severná časť pripadla Jakubovi. V spoločnom užívaní ostal
kostol sv. Juraja mučeníka ležiaci v Beenovej polovici. (23) Jakubovi synovia však páchali násilnosti, samotný Jakub bol zranený pred bránou želiezovského kostola (ante fores ecclesiae de selyz). (24) Objavenie základov sakrálneho objektu v „Kostolnej“ pri Želiezovciach v septembri roku 1932 podnietilo úvahy stotožňujúcim toto jednolodie s polkruhovou apsidou s listinne doloženým kostolom sv. Juraja. (25) Ako pravdepodobnejšia sa javí možnosť, že kostol spomínaný v roku 1274 bol predchodcom gotického, rovnakého zasvätenia a nie sv. jakuba, ako sa domnieval Nagy. tunajší farár je v súpisoch pápežských decimátorov (1332-1337) vedený ako michael (a) sacerdos sancti Georgii de Zilis, pričom z príjmu jednej marky odvádzal desiatok vo výške šiestich grošov. (26) Hlava rímskej cirkvi v roku 1402 povolila veriacim, navštevujúcim farský kostol sv. Juraja mučeníka v Želiezovciach (parochialis ecclesie Sancti Georgii martiris de Seliz Strigoniensis diocesis) odpustky za obvyklých podmienok. (27) Frekvencia, akou sa obec a jej kostol spomínajú v prameňoch potvrdzuje skôr Lepoldovu mienku o novovekom pôvode súčasného patrocínia. K radikálnej prestavbe, či novostavbe na mieste staršieho objektu sa prikročilo zrejme po roku 1347, kedy synovia Imricha Becseiho, Štefan zvaný „töttös“ a Juraj „Vesszős“ získali výmenou za rodové majetky ležiace pri dunajskom ostrove Csepel Želiezovce, patriace v tom čase kráľovskej korune. Datovanie stavby by pomohla spresniť dôsledná architektonicko-historická a umelecko-historická analýza kamenných prvkov a ikonograficky osobitých nástenných malieb v svätyni, ktoré možno pokladať za súčasné so stavbou.
16. – 18. storočie, obdobie reformácie a rekatolizácie
Nie je známe, kedy stúpenci reformovanej kresťanskej cirkvi (kalvínskej) prevzali miestny kostol. Absencia zmienok o tunajšej farnosti v kanonických vizitáciách z rokov 1561-1562 dovoľuje predpokladať, že sa tak stalo najneskôr v závere 50. rokov 16. storočia. (28) skoršie ustálenie protestantskej obce by naznačovala listina, nachádzajúca sa v minulosti v archíve farského úradu reformovanej cirkvi v Šalove, podľa ktorej boli Želiezovce v roku 1555 ecclesia mater s fíliou v Mikuli. (29) Pál Juhász radí medzi obce Tractus Levensis (Levického dištriktu) tvoreného v rokoch 1570-1590 siedmimi obcami aj Želiezovce. (30) Vnútorný a vonkajší vzhľad kostola sa počas jeho držby kalvínskym zborom zrejme významnejšie nezmenil. K väčším zásahom patrili – tak, ako tomu bolo aj inde – azda len stavba empory a zabielenie nástenných malieb. Snáď do týchto dekád spadá i vztýčenie samostatnej zvonice, kde sa ešte v roku 1756 nachádzal zvon vyhotovený za čias „helvétov“ (t. j. kalvínov). (31) Katolícka strana podľa tradície využila „zbožnú lesť“ aby znovu získala želiezovský kostol. Hlavnú úlohu v udalostiach z 23. júna 1730 zohral zemepán, gróf Ján Esterházy. Dôkladne sa postaral o to, aby v neprítomnosti väčšiny kalvínskeho obyvateľstva bol kostol požehnaný podľa katolíckeho rítu a takto symbolicky odňatý protestantom. Následne sa „diplomaticky“ pričinil o odchod kalvínskeho duchovného Szentimreyho. (32) Veriacich počas prvých mesiacov administroval Imrich Katucs (alebo Katus) z Lekíra (Čajakova), zakrátko ho však vystriedal prvý farár, Ondrej Bolgár z Veľkého Bielu. V nasledujúcom roku uskutočnil tekovský archidiakon Pavol Hubovič prvú kanonickú vizitáciu obnovenej katolíckej farnosti. Kostol k cti sv. Jakuba opísal ako budovu z kameňa, s tehlovou dlážkou, zaklenutú a krytú šindľom. Dávny vzhľad mala tiež sakristia, ktorej vstup zo svätyne bol v tej dobe zamurovaný. V interiéri stál len oltár svätého patróna s jeho obrazom namaľovaným na plátne. V štítovej časti oltára sa nachádzala maľba znázorňujúca Sv. Trojicu. Nad dreveným tabernákulom sa týčil krucifix, „podobný tomu v kostole vo Vozokanoch nad Hronom.“ Zariadenie dopĺňali kamenná kazateľnica, drevený chór a dva rady lavíc so zeleným náterom. Na stene kostola (nevedno, či na vonkajšej alebo vnútornej) pisateľ zaznamenal maľbu Sv. Trojice. V drevenej zvonici stojacej pred kostolom viseli dva zvony. (33) V roku 1736 bola dokončená väčšia obnova kostola. (34) V rámci nej sa do jeho priestoru dostali bočné oltáre Kristových pašií, sv. Anny a Panny Márie Šaštínskej (Piety) ako aj organ so 7-mi registrami, ktorého stavbu a maľbu hradil zemepán. Emporu dala pred rokom 1756 vymaľovať cirkevná obec. Strechu zvonice pokryli novým šindľom. K dvom starším zvonom pribudol tretí, odliaty na náklady farníkov. (35) Stav kostola bol v 30. rokoch 18. storočia charakterizovaný ako vyhovujúci. (36) Z údajov pochádzajúcich zo 60. rokov sa dozvedáme len o potrebe opráv strechy. (37) Situáciu ku koncu storočia dokumentuje zápisnica vizitácie z 10. septembra 1779. Na cintoríne okolo kostola sa od roku 1772 nepochovávalo. Stará zvonica pred priečelím chátrala a na jej opravu sa už pravdepodobne nepomýšľalo. Ešte v roku vizitácie sa uskutočnili prípravy na stavbu murovanej veže pripájajúcej sa k západnej fasáde lode. (38) Ozdobami tmavého, úzkymi oknami slabo osvetleného interiéru boli štyri oltáre. Z opisu vyplýva, že starší hlavný oltár sv. Jakuba väčšieho nahradila honosne poňatá architektúra s bohatým sochárskym programom. Pred stĺpmi stáli skulptúry sv. Františka Serafínskeho, sv. Antona Paduánskeho a štyroch cirkevných otcov. V strednej časti oltára sa k nim radili sochy sv. Štefana, sv. Ladislava, sv. Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu. Štítovú zónu dopĺňali postavy sv. Alžbety a Terézie. Oltár pokrývalo mramorovanie v červenom a modrom tóne. (39) Oltáru Piety dominovala socha Panny Márie Šaštínskej vyrezaná z dreva, po bokoch ktorej stáli sv. Jozef a sv. Anna. (40) Bočný oltár sv. Anny posvätil nitriansky biskup Imrich Esterházy. Vedľa sochy či obrazu svätice sa nachádzali figúry sv. Františka a sv. Ľudovíta, nad nimi sv. Kataríny a Barbory. (41) Maľba na plátne v zlátenom ráme zobrazujúca ukrižovaného zdobila štvrtý oltár. Opis nasvedčuje tomu, že sochy Panny Márie a Jána Evanjelistu situované pri nej boli upravené technikou pulierweiss. (42) Kazateľnicu na evanjeliovej strane, blízko oltára Piety dekorovali sochy Krista a štyroch evanjelistov osadených na parapete rečniska, kým ozvučnú striešku završovalo súsošie sv. Michala víťaziaceho nad diablom. (43) Malá krypta v lodi bola v zmysle tereziánskych nariadení uzavretá, o ďalších hrobkách sa vizitátor z roku 1779 nezmieňuje.
19. storočie – po reštaurovanie interiéru v rokoch 1884 – 1885
Farár Mikuláš Horváth dal v roku 1822 rozobrať starú emporu pre spevácky zbor. „Ľudský um sa divil, že sa ešte nezrútila“ kvôli prehnitej drevenej konštrukcii. Nakoľko nová nebola počas nasledujúcich štyroch rokov postavená a kostol už kapacitne nepostačoval „nespočetnému kresťanstvu“, veriaci žiadali patróna, aby im „vo svojej otcovskej milosti poskytol účinnú pomoc.“ (44) V januári 1835 prijal Karol Appel žiadosť farára Horvátha o príspevok na opravu krytiny a kríža na kostolnej veži, helmica ani kríž totiž neboli od čias dokončenia veže pred 40-mi reparované. (45) V rokoch 1842-1843 bol postavený nový organ. (46) Kňaz Ján Sulhay nechal v dielni ostrihomského hodinára Melichera vyhotoviť mechanizmus pre hodiny na veži. Konflikt medzi ním a provizorom domínia však brzdil dopravenie hotového diela do Želiezoviec. V novembri roku 1846 bol Aulhay nútený požiadať správcu o uvoľnenie istej čiastky na
prepravu hodín. (47) Sulhay v liste z júna 1865, adresovanom inšpektorovi domínia rekapituloval opravy prevedené na kostole v priebehu posledných rokov: krytinu na strechách kostola a fary vymenili v roku 1860, o tri roky neskôr pokryli novým šindľom aj strechu sakristie. V roku 1864 opravili dva vonkajšie oporné piliere. (48) Nie sú nám zatiaľ bližšie známe dôvody napätého vzťahu medzi farárom a zástupcami želiezovského panstva pretrvávajúce od 40. rokov 19. storočia. Dokumenty však napovedajú, že korenili najmä v odlišnom výklade práv a povinností patróna a veriacich. V marci 1863 Sulhay dôrazne upozornil inšpektora domínia, že povinnosť údržby veže a sakristie kostola nemožno preniesť na obec alebo cirkev, pretože ide o úlohy prisúdené patronátu. Vežu dala postaviť grófka Terézia Esterházyová, rod.Erdődyová, kým hodiny a zvony zaobstaral jej syn, gróf ján Karol Esterházy. táto skutočnosť zvečnená vo farskej kronike a prax boli argumentmi, o ktoré sa sulhay opieral vo svojich námietkach proti inšpektorovej žiadosti: „Niet žiadnej zmienky o tom, žeby sa obec … mala podieľať na údržbe veže materiálom či prostredníctvom remeselníkov.“ (49) Na neutešený stav cirkevných objektov poukazuje Sulhayho ďalší, emotívne ladený list z konca roku 1867. „…je farárovou povinnosťou vzniesť obvinenie proti takému patrónovi, ktorý nepozná povinnosť, milosť ani odpustenie. Jeho eminencia, Primas a Arcibiskup už bol slovne informovaný o tom, že niet
ešte jedného, tak otrhaného kostola medzi Ostrihomom a Parkanom, než je ten v Želiezovciach …. urodzeného Pána budem žiadať, keď už moje kone, kravy a vozy ráčil tak bezočivo vydražiť, keď má právo predať moje maštale … či by nepredal aj kostol a faru, len aby sa zbavil svojich patronátnych povinností?“ (50) Podľa svedectva účtovných kníh kostolnej pokladnice sa na pamiatke v priebehu nasledujúcich rokov uskutočnili rôzne menšie zásahy udržiavacieho charakteru: oprava okna na veži (1869), (51) výmena dreveného okenného rámu či žalúzií jedného okna na veži (1870), 52 opravy hlavného vstupu, organu a okien (1871), (53) v roku 1873 prišiel rad na reparovanie hodín, okien vo svätyni a lodi, 54 rovnaké práce a vybielenie časti interiéru sa realizovali aj v v roku 1874. (55) Miestna cirkevná obec zaplatila budapeštianskemu oltárnemu spolku v roku 1880 11,18 forintov za rôzne liturgické predmety. (56)
Obnova kostola v rokoch 1884 – 1885
Fara v Želiezovciach ostala po smrti Ľudovíta Kendfalviho neobsadená. O úrad v centre správy prosperujúceho hospodárstva prejavilo záujem až jedenásť kandidátov. Ostrihomský vikár Jozef Szabó odporúčal patrónovi, grófovi Augustínovi Breunnerovi-Enkevoerth vybrať „po každej stránke nanajvýš horlivého muža“, pričom tomuto kritériu zodpovedali najmä pedagóg trnavského gymnázia Jozef Herman , bratislavský kaplán Július Steinhöfer a Jozef Záhora, farár v Sigliegsbergu. Jozef Rózsa, farár vo Vrakuni v tomto zúženom výbere nefiguroval a hoci spĺňal nároky, jeho žiadosť neobsahovala všetky požadované náležitosti. 57 Breunner napriek Szabóovmu návrhu uprednostnil Rózsu, iniciátora budúcej obnovy kostola sv. Jakuba.
Rok po Rózsovom príchode do Želiezoviec sa začali opravy v jeho interiéri, 58 počas ktorých došlo k objaveniu fresiek v presbytériu. Najskoršou, nám známou správou o týchto nálezoch je kňazov list direktorovi panstva z 21. júna 1884, 59 kde sa zmieňuje o ich obhliadke Franzom Stornom. Krátko na to, Rózsa informoval verejnosť o unikátnych dielach prostredníctvom článkov publikovaných v katolíckej tlači. 60 V auguste 1884 sa obrátil na Krajinskú pamiatkovú komisiu (műemlékek országos Bizottsága, MOB) so žiadosťou o finančnú pomoc na pokrytie časti nákladov spojených s renováciou kostola. Duchovný vo svojom liste priblížil genézu obnovy, ktorá začala zbierkou medzi veriacimi. Vďaka ich štedrosti sa podarilo získať dostatok prostriedkov na „štýlovo vhodnú obnovu“ svätyne. V priebehu odstraňovania
vrstiev vápenných náterov však robotníci odkryli maľby, datované Stornom do 14. storočia. Reštaurátor ich pokladal za súdobé s architektúrou, stavanou v rovnakom čase ako kláštorný kostol v Hronskom Beňadiku. 61 Rózsa povzbudený týmto nečakaným objavom sa pustil do hľadania ďalších fresiek v lodi. „Prieskumom“ odhalené štyri obrazy primäli farára k úvahám o rozšírení obnovy, na čo mu však čiastka preliminovaná na rok 1884 už nepostačovala. 62 Aby urýchlil rozhodovanie komisie v tejto záležitosti, pár dní po prvej žiadosti jej zaslal rozpočet F. Storna na reštaurovanie kostola rátajúci s výdavkami vo výške takmer 5 tis. forintov. 63 členovia budapeštianskej komisie sa na rokovaní v októbri 1884 zhodli na tom, že konečné stanovisko k obnove bude možné vydať až po dôkladnom vyhodnotení stredovekých malieb. F. Storno pri tejto príležitosti prisľúbil, že pri svojom najbližšom pobyte v Kremnici sa vyberie do Želiezoviec, kde zhotoví kresbové kópie fresiek. 64
Očakávaná štátna pomoc však napriek Rózsovým urgenciám neprichádzala. Kňaz sa preto v roku 1885 rozhodol obnoviť zbierku a osobne žiadal najvyšších predstaviteľov uhorskej cirkvi o finančnú podporu. jeho snaženie prinieslo želaný efekt: mohol pokračovať v obnove svätyne a začať s prácami v lodi. Z korešpondencie medzi Rózsom a komisiou pre pamiatky nie je celkom jasné, či v tomto úsilí vychádzal zo Stornovho návrhu. V liste z júla 1885 totiž prízvukuje, že pri obnove postupoval na základe „vlastných štúdií“, keď staršiu, neštýlovú emporu dal zbúrať a nahradiť novou, v gotickom slohu. „steny som očistil od omietky a dal na ne naniesť novú, cementovú, ktorá bola upravená na spôsob kamenných kvádrov. Stenu ako aj strechu som opatril vhodným náterom. Do okien svätyne som dal osadiť tri vitráže a dal vytvoriť nový oltár. Bočné oltáre som objednal na úkor vlastnej peňaženky a predsa ešte zostáva mnoho vecí na zaplatenie: mal by som objednať novú kazateľnicu, reštaurovať fresky a vydláždiť podlahu
kostola.“ 65 Nakoľko mu financie na tieto práce nepostačovali, inicioval u jágerskej a varadínskej kapituly nové zbierky. Ministra školstva prosil, aby mu povolil vybrať a odviezť dvesto kusov dlažobných platní z kehlheimského vápenca, z nevyužívaného kláštorného kostola v Máriacsaláde. 66
Obnova kostola v Želiezovciach bola podľa správy historika Kálmána Thalyho z novembra 1885 v zásade ukončená, reštaurovanie nástenných malieb však ostalo naďalej otvoreným problémom. MOB poveril svojho referenta, Imricha Henszlmanna, aby sa s F. stornom dohodol na cene tejto práce. 67 Počas nasledujúcich rokov ale nedošlo k výraznejšiemu posunu, čo ilustruje Rózsov list zo 17. mája roku 1888. Komisii v ňom pripomenul svoje kroky a jej, nenaplnené sľuby. Nakoľko dohoda medzi Henszlmannom a Stornom viazla, farár osobne hovoril s reštaurátorom (Franzom Stornom ml.), ktorý požadoval 300 forintov za obnovu fresiek. Táto suma bola príliš vysoká, nebolo preto reálne, aby ju hradil štát. Kňaz však našiel v osobe maliara Jána Wennera z Győru tvorcu ochotného uskutočniť reštaurovanie za 120 forintov. 68 Komisia pre pamiatky schválila Wennerov rozpočet a rezortu školstva odporúčala udelenie subvencie. Ministerstvo si osvojilo návrh MOB a v júli 1888 cestou daňového úradu v Leviciach uvoľnilo
Wennerom žiadanú čiastku pre účely reštaurovania malieb. 69 Na základe faktov zachytených v spisoch MOB je teda viac než pravdepodobné, že nie storno, ale Wenner stál za prvým „odborným“ ošetrením želiezovských fresiek, nemožno ale vylúčiť ani Stornove konzervačné zásahy krátko po ich odkrytí. 70
Rózsa síce operoval so Stornovou autoritou na poli obnov pamiatok v záujme upriamiť pozornosť na kostol v Želiezovciach, zároveň si však uvedomoval, že jeho obec si nemôže dovoliť služby tejto osobnosti. spoliehal sa preto na vlastné poznatky a miestne sily. Vidiac obmedzené možnosti štátu zobral financovanie obnovy do vlastných rúk: videli sme, že podstatnú časť výdavkov kryl z darov veriacich, príspevkov cirkvi a vlastných zdrojov. V obnove postupoval v duchu prekonaného, no stále akceptovaného puristického názoru. V správnosti zvoleného prístupu ho definitívne utvrdili nálezy stredovekých nástenných malieb, ktorých originalita si nutne žiadala dôsledné prinavrátenie gotickej podoby vnútorného priestoru. Rózsa zrejme hodlal pokračovať obnovou exteriéru, tá sa však realizovala až o niekoľko rokov neskôr a najmä za dôraznejšej asistencie pamiatkových orgánov. Farár si za svoju „horlivú činnosť na záchrane štátom chránenej pamiatky v Želiezovciach“ vyslúžil uznanie a poďakovanie tekovskej
župy. 71 Podotknime, že tunajší kostol vďaka osobitostiam uhorského pamiatkového zákona patril do málopočetnej skupiny pamiatok hodných zachovania, (t. j. štátnej ochrany) na našom území pred rokom 1918. Do zoznamu pamiatok bol pojatý 27. apríla 1889 po miestnom rokovaní zástupcov MOB (dr. Béla Czobor) a župy (Viliam Bombay a Pavol Ruffy). 72
Práce realizované v kostole medzi rokmi 1888 až 1906
V necelých dvoch dekádach medzi ukončením Rózsom podnietenej obnovy a prípravami na nasledujúcu
renováciu vykonanú pred „veľkou vojnou“, sa uskutočnil rad menších zásahov dokumentovaných v účtoch farnosti.
V roku 1887 sa opravovali hodiny a zasklili niektoré okná na veži. (73) Stupne pod hlavným oltárom
postavili v roku 1888, vo veži osadili nové drevené schody a rebríky. (74) Medzi rôznymi výdavkami z roku
1889 je uvedené rozšírenie jedného okna. (75)
Najväčšou investíciou roku 1892 bola prestavba nástrojovej časti organu firmou Sándora Országha a s tým súvisiace rozšírenie skrine stolárom Matejom Ambrušom. (76) Organ a hodinový mechanizmus prešli významnejšími opravami aj v roku 1897. (77) Z prostriedkov kostolnej pokladnice bolo v roku 1901 zaobstaraných päť nových lavíc a štyri staršie spojené do jednej. Pod okná svätyne namontovali plechové žľaby, praskliny v stenách oratória vyspravili cementom. (78) Želiezovce začiatkom 20. storočia postihlo zemetrasenie. Praskliny, ktoré sa dôsledkom pohybu zeme objavili v obvodových múroch kostola o niekoľko rokov neskôr viedli k vykonaniu stabilizačných opatrení. Koncom októbra 1902 vypracoval staviteľ Juraj Niszler návrh a rozpočet na stavbu nového krovu nad sakristiou. (79) V tom istom roku bol z veže odstránený jeden prasknutý zvon, ktorý nahradili novým o váhe 120 kg. Jeho osadenie bolo spojené so spevnením zvonovej stolice. (80) Ďalší, 240 kg vážiaci zvon bol do Želiezoviec dopravený v roku 1903. (81) J. Niszler v júli roku 1906 pripravil rozpočet prác nevyhnutne potrebných na kostole. (82) Zámer spracoval
viedenský architekt a staviteľ Paul Hoppe. (83)
Obnova v roku 1912
15. júna 1909 sa patrón, gróf Kuno Coudenhove obrátil na baróna Forstera so žiadosťou, aby uhorská pamiatková komisia čím skôr zaradila do svojho programu obnovu „jedného z najkrajších monumentov zašlých stáročí.“ Kostol v Želiezovciach rýchlo chátral, no farnosť ani patrón nemali dostatok financií na jeho, čoraz naliehavejšiu renováciu. Coudenhove mohol zabezpečiť len nutné práce, nie však „štýlovo vhodný vzhľad“ pamiatky, ktorý bol podľa neho úlohou komisie. (84) tá následne poverila architekta Károlya Csányiho, aby preštudoval grófom zaslaný plán kostola, uskutočnil jeho prieskum, zhodnotil stav a navrhol nutné kroky. (85) Krátko po Csányiho poverení však panstvo zaslalo hlavnoslúžnovskému úradu v Leviciach na posúdenie projekt Paula Hoppeho. (86) Slúžny 3. júla 1909 posunul tieto podklady župnému úradu. (8)7 14-ho architekt Csányi obhliadol kostol a na základe svojich zistení spracoval návrh opatrení na zaistenie popraskaných murív a klenieb, spojený s rozpočtom. (88) Csányi žiadal odstránenie poškodených omietok a nanesenie novej vrstvy s pridaním kamenného prachu. Oporné piliere lode a svätyne navrhoval zvýšiť a armovať kamennými kvádrami. Nábehy klenieb sa mali spevniť domurovaním z rubovej strany (t. j. medzi klenbou a obvodovým múrom). Múry mali stabilizovať železné tiahla vedené pod úrovňou okenných parapetov a tiež nad ich záklenkami. Priečne stuženie zabezpečovali pásy nad klenbami, kotvené do koruny múru, do ktorých boli fixované ďalšie, šikmé tiahla. (89) Komisia odobrila Csányiho plán pod podmienkou, že architekt ho ešte na mieste koriguje. O svojom rozhodnutí informovala patróna. Podotkla, že štýlovo jednotná obnova kostola nie je potrebná, nakoľko reštaurovaním v 80. rokoch 19. storočia bol zbavený svojho pôvodného charakteru. (90) Panstvo však nebralo ohľad na prácu a odporúčania komisie: v čase, keď tá posudzovala Csányiho koncepciu obnovy, patrón urgoval štátne úrady, aby schválil Hoppeho variant. (91) MOB na túto skutočnosť upozornil farár Vincent Fekete, ktorý tiež predostrel myšlienku budúceho rozšírenia kostola. (92) 22. júla 1910 boli správe panstva doručené Csányim upravené plány, ako podklady pre obnovu. (93) Náklady odhadli na vyše 5600 korún, gróf však nedokázal túto čiastku uhradiť v plnej výške. (94) Oproti prvému návrhu sa rozpočet redukoval o viac než 2500 korún. Pretože praskliny v murive sa ďalej nerozširovali, bolo možné obmedziť mieru niektorých staticko-technických zásahov a tak dosiahnuť isté úspory. (95) Komisia vyzvala Csányiho, aby zvážil, nakoľko je oprava neodkladná. Práce bolo podľa neho možné odložiť nanajvýš do jesene 1911, no ďalšie čakanie by len zvýšilo riziko škôd. (96)
Cirkevná obec v Želiezovciach sa na svojej schôdzi 16. júla 1911 vyslovila za rozšírenie starého kostola tak, aby jeho kapacita dosiahla tisíc miest. správca farnosti V. Fekete žiadal pamiatkovú komisiu zveriť prípravu plánov K. Csányimu, ktorému bol objekt dôverne známy. (97) stanovisko MOB k uvedenému zámeru bolo zdržanlivé: komisia váhala, či takýto zásah je vôbec prípustný. (98) 6. januára 1912 levický slúžnovský úrad vydal rozhodnutie o zatvorení kostola sv. Jakuba. Svoj krok odôvodnil vyjadrením komisie pre pamiatky a životy ohrozujúcim stavom budovy. (99) MOB upozornil patróna na skutočnosť, že kostol je štátom chránenou pamiatkou a jeho obnova sa môže realizovať len v spolupráci s odborníkmi. (100) Ggróf Coudenhove plánoval obmedziť práce len na zásahy nevyhnutné z hľadiska zachovania stavby, zvýšenie jeho kapacity nepripúšťal, resp. odmietal financovať. (101) komisia v liste z 15. februára 1912 ubezpečila patróna, že ho bude podporovať v snahe obnoviť pamiatku bez narušenia jej štýlu. Opakovane ho žiadala, aby rešpektoval Csányim modifikované a ňou schválené plány z roku 1909. (102) Koncom februára 1912 patrón vyzval farára Feketeho, aby zabezpečil dostatočný počet síl pre plánovanú renováciu. (103) Veriaci odmietli túto požiadavku a spoluúčasť na obnove podmieňovali rozšírením kostola. (104) Panstvo však podľa levického právnika Huberta a ani v zmysle kanonickej vizitácie nebolo povinné prispieť na dostavbu chrámu. Ak veriaci odmietali vykonať pridelené úlohy, arcibiskup mal stanoviť výšku kompenzácie voči patrónovi. Forma nátlaku, akú si zvolila katolícka obec, bola neprípustná. (105) Právne argumenty a najmä hrozba platenie odškodného napokon zaúčinkovali. (106) V máji 1912 staviteľ Niszler predložil dva rozpočty vychádzajúce z návrhov P. Hoppeho a K. Csányiho. (107) Obnova sa realizovala na základe druhého, už skôr odobreného komisiou pre pamiatky, stavebnými úradmi i ministrom školstva. Podľa vyúčtovania z júla murárske práce zahŕňali vyvŕtanie dier a vysekanie drážok pre osadenie železných pásov v murive, zvýšenie oporných pilierov a ich zakrytie keramickými strieškami, spevnenie nábehov klenieb z rubovej strany, opravy omietok od korunnej rímsy lode po hlavnú rímsu veže a náter plôch veže zriedenou maltou, reparovanie omietok na objekte s dvojnásobným vápenným náterom, opravu východného štítu ako aj očistenie kamenných článkov od omietky. Pokrývačské práce pozostávali z kompletnej výmeny šindľovej krytiny na severnej strane zastrešenia lode, čiastočnej výmeny na južnej a opravy šindľa na helmici veže. Výdavky dosiahli bezmála 3700 korún. (108) 13. júla 1912 hlavný slúžny levického okresu povolil užívanie obnoveného kostola pod podmienkou, že zemina a stavebný odpad nahromadené okolo neho bude aspoň do úrovne podlahy odstránené. (109) V rámci obnovy, no mimo jej rozpočtu bola postavená nová zvonová stolica. (110) Juraj Niszler v októbri 1914 pripravil rozpočet na stavbu komína v sakristii a s tým spojených prác (vysekanie rýh pre komínové teleso, prerazenie klenby, vymurovanie komína v podkroví a nad strešnou rovinou a položenie nového šindľa). Objednávku zrealizoval do konca roka, potom, čo patrón súhlasil s inštalovaním kachlí v sakristii, ak tie nenarušia jej vonkajší a vnútorný vzhľad. (111) Vo vstupe tohto priestoru boli zrejme v roku 1916 osadené gotizujúce kazetované dvere pochádzajúce z kaštieľa grófa Wilczeka. Dar patrónky, grófky Coudenhove sa však ukázal byť nefunkčný, farár preto nechal navrhnúť novú dverovú výplň. Nákres študentov architekta Ernő Foerka, pedagóga vyššej priemyselnej školy v Budapešti schválila i pamiatková komisia. (112)
Obnova v roku 1912 bola na dlhé desaťročia posledným koncepčným zásahom vykonaným na kostole sv. Jakuba. V zhode s dobovo aktuálnym názorom, ktorý sa postupne presadzoval aj v Uhorsku, nešlo o renováciu zacielenú na štýlové zjednotenie a korekcie, ale súhrn technických krokov smerujúcich k zabezpečeniu ďalšieho života pamiatky. Práce navyše limitovali finančné možnosti všetkých zainteresovaných strán. Z dôvodu chýbajúcej finančnej bázy sa zámer rozšírenia kostola načrtnutý pred svetovou vojnou nestal skutočnosťou, dokumenty o ňom každopádne mlčia. Navyše, situácia po roku 1918 sa postarala o to, že podobné plány veľmi rýchlo upadli do zabudnutia. Z rokov po prvej svetovej vojne sa nám v prameňoch podarilo zachytiť len údaj o oprave strechy, prevedenej v júni 1924.(113) Vo februári 1930 bratislavský štukatér Jozef Heim vyhotovil sadrové odliatky tunajšieho rímskeho sarkofágu.(114) O iných, z hľadiska zachovania pamiatky závažných krokoch z tohto obdobia nateraz niet správ.(115) Najtragickejší moment dejín kostola nastal v marci 1945. Bombardovaniu, ktoré zničilo loď a vežu, slúžiacu dovtedy ako stanovište nemeckej delostreleckej hliadky predchádzala streľba z ťažkých zbraní. Tá zanechala po sebe sedem veľkých a desať menších dier v múroch lode, kým svätyňa dostala tri zásahy.(116) Mieru vojnovej devastácie zachytávajú fotografické snímky a výpočty škôd zaslané štátnym a cirkevným orgánom v žiadostiach o kompenzácie.(117) Ničeniu – i keď s vážnymi statickými poruchami – odolala jedine svätyňa; klenba lode padla a jej obvodové múry sa zmenili na 5-6 m vysoké torzá. Celkom zanikla baroková veža.(118) Katolícka obec v Želiezovciach sa krátko po skončení vojny obrátila na úrady so žiadosťami o pomoc pri obnove svojich objektov. V záležitosti kostola konala v decembri 1948, kedy svojou situáciou oboznámila Pamiatkový ústav.(119) Cirkev síce získala dotáciu na opravu kostola, tú však Povereníctvo financií v novembri 1949 zablokovalo na účte.(120) Zástupcov obce a farnosti, ktorí sa vo februári toho roku osobne dostavili na Povereníctvo školstva a osvety odmietli kvôli ich slabej znalosti slovenčiny.(121) Napriek snahám miestnych sa nepodarilo dosiahnuť žiadny pokrok, čo len živilo úvahy o asanovaní zvyškov kostola. Povereníctvo školstva na tento zámer Národného výboru upozornil prof. Alfréd Piffl.(122) Zdá sa, akoby až podnet vedúceho Ústavu dejín architektúry bratislavskej SVŠT vyvolal záujem kompetentných o chátrajúcu gotickú pamiatku. slovenský úrad pre veci cirkevné (SÚC) 14. apríla 1951 vyzval cirkevné oddelenia Krajských národných výborov (KNV), aby v spolupráci so znalcami Povereníctva školstva, vied a umení (PŠVU) vypracovali zoznamy cirkevných (pamiatkových) objektov vyžadujúcich neodkladné stavebné opravy.(123) Kostol v Želiezovciach pôvodne nefiguroval v skupine vybranej za Nitriansky kraj.(124) spolu s ním mali byť obnovené kostoly v Starom Tekove (kde sa rátalo s najvyššou investíciou), Klížskom Hradišti, Klátovej Novej Vsi – Sádku a kaplnka v Brodzanoch.(125) Nakoľko levický Stavokombinát nepotvrdil investičný list pre Starý Tekov, v zozname ho nahradil kostol v Bíni.(126) 23. apríla 1951 PŠVU žiadalo úrad pre veci cirkevné, aby sa postaral o dočasné zastrešenie kostola v Želiezovciach.(127) tamojší farský úrad prostredníctvom cirkevnej vrchnosti (Apoštolskej administratúry v Trnave) apeloval na KNV, aby uvoľnilo vklad určený pre obnovu.(128) 19. októbra 1951 KNV v Nitre povolil opravu pamiatky, následne Investičná banka poskytla farnosti úver 250 tisíc Kčs.(129) Práce začali o mesiac neskôr, za výraznej účasti miestneho obyvateľstva.(130) Pozoruhodné je, že zmluva medzi farským úradom a Stavokombinátom Želiezovce, ako dodávateľom bola podpísaná až dodatočne, v marci 1952,(131) potom, čo Investičná banka povolila ďalší úver na stavbu stropu v lodi.(132) Projekt dostavby lode a novej veže vypracovaný architektom Včelíkom z Bratislavy upravil staviteľ Ján Niszler.(133) Práce v roku 1952 prebiehali v dynamickom tempe. Do novembra, kedy sa o dianie v Želiezovciach začali opäť zaujímať pamiatkové orgány bolo dokončené vystuženie a vyspravenie muriva svätyne a domurovanie obvodového muriva lode do výšky korunnej rímsy. Do tejto úrovne siahala aj hmota veže. Hotový bol železobetónový strop, krov a strešný plášť krytý škridlou. Loď predĺžili smerom na západ, pričom nové múry vraj rešpektovali základy odkryté po odkopaní zeminy. Nové západné priečelie prelamoval široký otvor pre portál a tri, polkruhovo ukončené okná. južný gotický portál a oporné piliere vedľa neho boli nahrubo opravené, murivo sakristie doplnené a vyspravené. Veriaci žiadali rozšírenie kostola, čo by so sebou prinieslo potrebu zbúrania severného a južného múru lode, farár Štefan Mészáros však odmietol túto myšlienku.(134) 29. októbra 1952, počas rokovaní medzi PŠVU a slovenským náboženským fondom vo veci evidencie umeleckých pamiatok, zástupca povereníctva upozornil na fakt, že oprava kostola v Želiezovciach sa realizuje bez vedomia PŠVU. Slovenský úrad pre veci cirkevné vzápätí kontaktoval Pamiatkový ústav a vyzval ho, aby v spolupráci s cirkevným oddelením KNV v Nitre zabezpečil zohľadnenie pamiatkových kritérií na spomenutej akcii.(135) Listom z 13. novembra 1952 povereníctvo školstva požiadalo SÚC o pozastavenie obnovy kostola do doby, kým nebudú stanovené zásady pamiatkovej starostlivosti vo vzťahu k tomuto objektu.(136) Farár Mészáros ostro protestoval proti nútenej prestávke, navyše tesne pred finalizovaním stavby: „tunajšia cirkevná obec nebola pripravená na nepriateľský útok z vašej strany, namiesto uznania a vysvetlenia, prečo za 8 rokov ste sa nestarali o tunajšie starožitnosti … svätyňu namiesto vysokovážených odborárov zachránili tunajší pracovníci, jednoduchí murári…“(137) Adresátom kňazových výčitiek bol najmä dr. Miloš Tomčík, ktorý údajne obvinil obyvateľov z toho, že bez povolenia „zmenili sloh kostola“. Učinil tak „na jednostrannú a nepriateľskú informáciu … pre takú žiadosť. … Pýtam sa vás pán doktor, čo sa tu dalo pozmeniť, kde je tu sloh a vôbec kde je kostol?“(138) Tomčík v reakcii na Mészárosove tvrdenia upozornil kňaza, „aby vlastné nedostatky v znalosti predpisov nepoužíval na útoky proti ústredným úradom.“(139) Napriek tejto výmene názorov kňaz prejavil ochotu spolupracovať, no nezabudol ani na dodatok: „idete ma poučovať, že kňaz vlastenecký má vedieť to a to. Pán doktor! Ten vidiecky kňaz jedine vedel v republike, čo je jeho povinnosťou voči starožitnostiam.“ (140) 11. decembra 1952 sa na miesto dostavil dr. Šebek, zastupujúci Pamiatkový ústav. Možnosti dodatočných úprav boli vzhľadom na pokročilosť stavby obmedzené. Rekonštrukcia pôvodného, gotického priestoru nebola z hľadiska konštrukčného ani pamiatkového reálna. Šebek označil výsledok za „približnú rekonštrukciu, ktorá ovšem nemala žiadnej pamiatkovej hodnoty.“ Architekt v zásade súhlasil s nadstavaním starých obvodových múrov, upozornil však na potrebu estetického zosúladenia lode a svätyne a výtvarnej úpravy niektorých detailov. Obnovená loď a jej prvky (pravouhlé okná, betónový strop, členenie stien) pôsobili vo vzťahu ku gotickej svätyni nanajvýš cudzorodo. Veža bola voči hmote kostola umiestnená neorganicky, problematicky vyznievalo i jej ukončenie. Zástupca PÚ vyčíslil náklady na dodatočné zákroky na 80 tisíc Kčs, obec však týmito prostriedkami nedisponovala.(141) Farár súhlasil s dopracovaním plánov, ktoré začiatkom roku 1953 doručil PŠVU na prerokovanie.(142) V máji 1953 sa v kostole uskutočnil výskum v réžii Archeologického ústavu sAV.(143) Dokumentáciu tejto akcie sa nám nepodarilo nájsť. Podľa správy poskytnutej povereníctvu školstva boli počas výskumu nájdené ďalšie fresky. 20. mája 1953 sa na tvári miesta konalo stretnutie predstaviteľov farského úradu, Stavokombinátu a Pamiatkového ústavu, zastúpeného Ing. Chlupom. Predmetom rozhovorov boli korekcie navrhnuté dr. Šebekom. PÚ odporúčal zakrytie železobetónového stropu v lodi a stropu pod emporou tmavohnedým dreveným obkladom vytvárajúcim dojem drevenej konštrukcie. Podoba veže mala byť upravená podľa náčrtov vyhotovených v teréne. Jej strecha mala získať sklon vhodný pre položenie keramickej krytiny. Okná v lodi sa mali prispôsobiť otvorom na priečelí, t. j. zakončiť polkruhom, namiesto existujúceho rovného nadpražia. Chlup navrhoval očistiť kamenné ostenia gotických okien svätyne a ponechať ich v prirodzenom vzhľade. Ostatné plochy mala pokryť svetlá omietka. Fresky mali ostať nedotknuté, kým sa neprevedie ich reštaurovanie podľa návrhu a na náklady PÚ.(144) Odhadovaná cena (180 až 280 tisíc Kčs) za realizovanie požadovaných úprav bola príliš vysoká a zdroje neisté. Výsledkom niekoľkomesačnej pauzy bol v zásade návrat k prvému a v roku 1952 už takmer zrealizovanému konceptu.
Desať rokov po skončení obnovy bol kostol sv. Jakuba zapísaný do štátneho zoznamu nehnuteľných kultúrnych pamiatok.(145) V roku 1988 odbor kultúry Okresného národného výboru v Leviciach predložil Krajskému pamiatkovému ústavu v Bratislave zámer na reštaurovanie fresiek, ktorý sa mal výhľadovo realizovať v rokoch 1993-1994.(146)
V presbytériu sa nachádza kamenný sarkofág slúžiaci ako menza hlavného oltára. Má tvar kvádra, vo vnútri je prázdny. Horná plocha je otvorená, je na ňu nasadená prečnievajúca drevená dosková menza. Povrch je opracovaný zubatým dlátom, predná strana má obdĺžnikové horizontálne orientované zrkadlo lemované profilovaným rámom s latinským textom v 6 riadkoch, nad zrkadlom sú 2 písmená DM znamenajúce D[Is] M[ANIBus] Nápis v zrkadle: AELIus DOMItIus VEt[ERANus] LEg[IONIs] II. ADI[utRICIs] DOMO ERAPuLI [=HIERAPOLI] cives surus vivos sibi ItERO FECIt AE[LIus] D[O]MIt[I]us VEt[ERANus] LEgI[ONIs] II AD[utRICIs] QuI suPER VIXIt ANNIs LXXXX Na pravej strane sa v kruhovom monograme nachádzajú písmená O (samotný kruh) sttL vo význame O[PtAMus] s[It] t[IBI] t[ERRA] L[EVIs]
V preklade: K posvätným dušiam/ Aelius Domitius veterán/ druhej légii, adiutor od/ Hierapolisa/ sýrský občan ukončil život/ [v monograme:] prajeme ti nech je zem ľahká. Opakujem:/ Aelius Domitius veterán druhej légii adiutor, kto/prežil/ 90 rokov.
Po bokoch stojí proti sebe zrkadlovo otočený rovnaký reliéf rímskeho vojaka s jednou nohou (na ľavom reliéfe jeho pravou nohou a na pravej strane jeho ľavou nohou) vyloženou na skale. O vyloženú nohu si opiera protiľahlú ruku predlaktím a naňho má položený lakeť druhej ruky, ktorou si postava podopiera pravdepodobne dlaňou bradu. Reliéf nie je detailný, najmenej čitateľná je tvár, niektoré plochy sú aj poškodené. Postava je oblečená v odeve rímskeho vojaka – má tuniku siahajúcu nad kolená, čižmy a pravdepodobne prilbu so zatočeným vrcholcom. sarkofág je bez povrchovej úpravy
V spisbe rozšírený názor o starobudínskom pôvode sarkofágu Aelia Domicia čerpá zo štúdie Tivadara Botku, zverejnenej v zborníku uhorskej historickej spoločnosti. Prítomnosť tejto rímskej pamiatky v Želiezovciach spojil s rodom Becsei, vlastniacim v starom Budíme (na mieste niekdajšieho Aquincu) domy a pozemky.(147) sarkofág ešte v roku 1872 preskúmal zakladateľ maďarskej archeológie, František Florián Rómer. Vychádzajúc z obsahu nápisu na čelnej stene, odmietol Botkov názor o vzniku diela v Aquincu. Légia II. Adiutrix netáborila výhradne len v tomto sídle, stopy po nej možno nájsť na území celej dolnej Panónie.(148) Karol Viszolajszky, vtedajší farár upozornil Rómera na údaje z vizitačného protokolu spísaného v roku 1856. sarkofág bol údajne nájdený v krypte kostola, počas jej čistenia okolo roku 1736.
Následne ho preniesli do svätyne, kde získal funkciu menzy hlavného oltára sv. jakuba.(149) Zvláštne je, že táto pozoruhodná zmienka sa objavuje až po polovici 19. storočia a nie vo vizitácii z roku 1779, kde sa sarkofág prvýkrát spomína.(150) jeho čelnú stranu zakrývala tehlová plenta, zrejme z čias výstavby nového, neskorobarokového oltára. Vizitátor napriek tomu uviedol aj nápis, vychádzajúc pravdepodobne z jeho skoršieho prepisu uchovávaného na fare.(151) Kálmán Thaly v roku 1880 odporúčal dočasnej komisii pre pamiatky previezť sarkofág zo Želiezoviec do zbierok Maďarského národného múzea. Komisia ale namiesto toho navrhla osloviť patróna, grófa Augustína Breunnera, aby dal vyhotoviť odtlačok nápisu. táto požiadavka však bola vzhľadom na to, že text už bol publikovaný, bezpredmetná.(152) Začiatkom februára 1930 sa Štátny referát pre ochranu pamiatok na Slovensku a Štátny archeologický ústav v Prahe obrátili na farára V. Feketeho, aby im umožnil zhotovenie sadrového odliatku nezvyčajnej oltárnej menzy. Fekete ochotne súhlasil, štukatérovi Heimovi dokonca prispel na materiál a cestu domov.(153) Menej ušľachtilé snahy ilustruje udalosť z decembra 1948, keď sa do Želiezoviec dostavili dvaja „elegantne oblečení muži“, ktorí sa predstavili ako zástupcovia Povereníctva školstva a osvety. Kňazovi sa vyhrážali zaistením, ak neumožní odvoz sarkofágu, ten však trval na predložení povolenia a oponoval hlásením celého prípadu národnej bezpečnosti. Incident sa viac neopakoval.(154)
Poznámky:
1 Bel , Matthias: Notitia Hungariae Novae Geographico Historica. Tomus IV. Viennae 1742, s. 263. Priamo ho cituje
Korabinský: K oraBinsKy , johann Matthias: Geographisch = Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Press-
burg: Weber und Korabinskyschen Verlage 1786, s. 857.
2 Prímási Levéltár Esztergom (ďalej PLE), fascikel (fasc.) IV, liber (lib.) 22a: Visitatio Canonica Parochiarum Archi
Diaconatus Barsiensis sub Emerico Eszterházy Archi Episcopo Strigoniensis per Paulum Hubovits Archi Diaconum Barsiensem peracta. Anno 1731, s. 9: „restante Bonfinio rer hungaricar decade 2 lib. 3 pag 143 editionis colocensi in Anu 1690 repressae, aedificata est circa An 1081 per Atha sui dictu palatinu, ad cujus dedication siquidem regem Salamonem invitavisset, ….“
3 PLE, fasc. XVIII, lib. 92: Conscriptio Dist. Levensis e Cottu Barsiensi V. Ar.-Diacono Martino Predmerszkÿ, parocho nagy salloiensi 1761, s. 67: „Extat hic ecclesia Anno 1066 per Acha palatinum erecta, benedicta, honoriq S. Jacobi majoris apostoli dicata.“
4 A : M : D : G / Et Sancti Jacobi Apostoli majoris Honorem, Ecclesia haec est / erecta ab Atta Secundo Palatino Regni hungariae Anno / Domini 1081o ab helveticis Authoritate Dominali recepta, / 1730o Pia tandem Benefactorum operenovata 1736: Zdroj: MV sR, Štátny archív Nitra so sídlom v Ivanke pri Nitre (ďalej ŠA NR), zbierka kanonických vizitácií, kanonické vizitácie levického dištriktu, zv. I., visitatio canonica Parochiae Zeléziensis Die 10a septembris Ano 1779 (ďalej KV 1779), s. 1396 (prepis textu).
5 BotKa , Tivadar: A zelízi római síremlék. In: századok. A magyar történelmi társulat közlönye, 8, 1874, s. 418.
6 (ed.) BorovszKy , samu: magyarország vármegyéi és városai. Bars vármegye. Budapest: OMt, bez uvedenia roku vydania (1898?), s. 84.
7 G erecze , Péter: A műemlékek helyrajzi jegyzéke és irodalma. In: (ed.) F orster , gyula: magyarország műemlékei
II. Budapest 1906, stĺpec č. 164.
8 (ed.) B ardoly , István – c s . P lanK , Ibolya: A „szentek fuvarosa.“ Divald kornél felsőmagyarországi topográfiája és fényképei 1900 – 1919. Budapest: OMH 1999, s. 144-145.
9 Archív Pamiatkového úradu sR, Bratislava (ďalej ako APÚ), zbierka základných výskumov, inv. č. Z 3638. Želiezovce, r.k. kostol sv. Jakuba (Václav Mencl, 1930?, 9 listov), list č. 4, stavebno-historická analýza v pôdoryse M 1:100.
10 APÚ, Z 3638 (materiál špecifikovaný v pozn. 9), list č. 4: pozoruhodná je šírka murív uvedená na skici – kým
múr stredovekej sakristie mal 100 cm, v prípade prístavby jeho hrúbka dosahovala až 140 cm.
11 l ePold , Antal: Becsei györgy megítélése. A zselizi templom falfestményének magyarázata. In: szépművészet, 2,
január 1941, č. 1, s. 64.
12 G üntherová , Alžbeta a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku, zv. III. Bratislava: Obzor, sÚPsOP 1969, s. 494.
13 P üsPöKi n aGy , Péter: erb mesta Želiezovce. Bratislava: Madách 1976, s. 77-79, s. 208-214. Viď prepis spomínaného nápisu v ref. 4!
14 Zselíz kultúrális emlékei. Komárno: Komáromi Nyomda és Kiadó; Želiezovce: Csemadok 1996, s. 16.
21 PüsPöKi NaGy 1976 (ref. 13), s. 56-62.
22 GyörFFy , György: Az Árpád-kori magyarország történeti földrajza i. (III. vydanie) Budapest: Akadémia Kiadó
1987, s. 488-489.
23 Viď súvisiace listiny: Magyar Országos Levéltár, Diplomatikai levéltár (DL), DL 86.841 (Budín, 15. 9. 1274),
DL 86.839 (24. 6. 1274).
24 GyörFFy I 1987 (cit. v pozn. 22), s. 488.
25 Mencl , Václav: Stredoveká architektúra na Slovensku. Praha-Prešov: čs. grafická unie 1937, s. 140.
26 Trochta , Jozef: Zoznam cirkevných miest slovenska, zostavený podľa pápežských registrov o desiatkoch, zaplatených užívateľmi cirkevných benefícií v Xiv. storočí. (Príspevok k historickej topografii slovenska). tekovská stolica. Rkp. Historický ústav SAV 1965, s. 61; novšie: (ed.) s edláK , Vincentius: Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus I. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332 – 1337. trnavae – Romae 2008, s. 38. Némethy uvádza pod heslom Želiezovce mená dvoch farárov, okrem Michala i Georgius, plebanus s. michaelis de Zilis. n éMethy , Ludovicus: Series Parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis. strigonii: typis gustavi Buzárovits 1894, s. 323.
27 Trochta 1965 (ref. 26), s. 62
28 Jozef Trochta pritom nevylúčil, že by sa mohla skrývať za názvom vakantnej fary „Czylos“ spomenutej iba
v roku 1561. Trochta 1965 (ref. 26), s. 61. Bucko vo svojom diele (BucKo , Vojtech: reformné hnutie v arcibiskup-
stve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava: unia 1939, s. 216) mylne identifikoval obec Zewlews (szőlős) s kostolom
sv. Štefana kráľa so Želiezovcami. sídlo s týmto názvom v okolí Levíc neexistuje. Barokový kostol s patrocíniom prvého uhorského kráľa stojí v Tekovských Lužanoch.
29 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, A zselizi róm. kath. templom visszafoglalásának története 1730-ban (strojopis, 4 s., bez uvedenia autora).
30 Juhász , Pál: Az ev. ref. egyház szervezete. In: (ed.) BorovszKy (ref. 6), s. 214.
31 PLE, lib. 49a: Visitatio Canonica Parochiarum Archi Diaconatus Barsiensis sub Comite Nicolao Csáky Archi Eppo Strigoniensi per illmum Dominum comitem Josephum a Battyan Archi Diaconum Barsiensem peracta Anno 1756, s. 321.
32 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, A zselizi róm. kath. templom … (ref. 29)
33 PLE, fasc. IV, lib. 22a (ref. 2), s. 9.
34 Nápis zdokumentovaný v KV 1779 (ref. 4).
35 PLE, lib. 49a (ref. 31), s. 321.
36 A magyar tudományos Akadémia művészettörténeti kutató csoportjának forráskiadványai Xii. Acta cassae Parochorum. Esztergom egyházmegye. 6. füzet, n – Zs. művészettörténeti adatok. Hlavná redaktorka: Nóra Aradi. Budapest: MtA 1976, s. 513.
37 PLE, fasc. XXI, lib. 105: conscriptio parochiarum Districtus Levensis (1765), s. 18; PLE, fasc. XXI, lib. 112: Conscriptio ecclesiarum, et Parochiarum, in Archi-Diaconatu Barsiensi, et Districtu Levensi existentium 1766, s. 64.
38 ŠA NR, KV 1779 (ref. 4), s. 1264. Pozri tiež ref. 45!
39 Ibidem, s. 1265.
40 Ibidem.
41 Ibidem, s. 1265, s. 1266.
42 Ibidem.
43 Ibidem, s. 1264–1265.
44 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list katolíckych veriacich zo Želiezoviec grófovi Esterházymu z 24. 1. 1826: Már negyedik esztendeje annak, midőn Lelki Pásztorunk a templomunk chorusát azért szedette szerte, mert minnyájunkat szerentsétlenséggel fenegetett; és valóban midőn annak állapottyát láttuk, Lelki Pásztorunknak erántunk való gondoskodását különösen ditsértük, a mindenható istenünket pedig áldottuk, hogy eszköze által azon chorus veszedelmétül menekülhettünk; mert már olly rodhatt vala azon fábúl épült Éneklö kar hogy le nem roskadását emberi elme tsudálhatta. / ezen Éneklö kar tehát már nintsen, melly nélkül a templomunknak szűk vólta miatt számtalan kereszténység kint szorúlván, a szent igéket halgatásában hátráltatik. / könyörgünk tehát nagy méltóságú Grófnak kegyes szive előtt, méltóztassék azon chorusunknak fel építtetésébe hathatós eszközét Atyaskodó kegyelméből ki botsájtani…
45 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list farára Mikuláša Horvátha Karolovi Appelovi de Kapotsány z 29. 1. 1835.
46 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, status Activus et Passivus ecclesia matris Zeliz (1842/43).
47 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list farára jána sulhayho direktorovi panstva z 25. 11. 1846.
48 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list farára, dekana jána sulhayho inšpektorovi panstva z 2. 6. 1865.
49 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list farára, dekana jána sulhayho inšpektorovi panstva z 28. 3. 1863.
50 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list farára, dekana jána sulhayho inšpektorovi panstva z 13. 12. 1867: „…el nem mellőz-
hetem, miszerint tekintetes urnak keserű szemrehányásokat ne tegyek, azon részvétlenségért s subdolentiáért, melyet az ügykedvezőtlen eldöntésére elkövetett. …nem lehet a Patronus vadló, kit a teher viselés illet a néppel együtt, hanem a plébánosnak kötelessége vádlólag föllépni oly kegyúr ellen ki sem kötelességet, sem kegyelmet, sem irgalmat nem ismer. Ő herczegsége a Primás és Érsek már szóval informálva van arról, hogy Lévától kezdve Esztergomig oly rongyos templom és plébánialak nem létezik, mint épen a Zelizi. …arra fogom tekintetes urat fölkérni, hogy miután lovaimat teheneimet és szekeremet oly gyalázatosan elkótyavetéztette, ha joga van hozzá istálóimat is licitáltassa, … valjon nem adná e el a templomot és plébánia-lakot is hogy kegyúri kötelmeinek ne kelljen eleget tenni?“
51 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rationes ecclesiae matris Zeliz in Districtu vAdiaconalis Lekér … pro A. 1869.
52 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rationes ecclesiae matris Zeliz pro Anno 1870 ..
53 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rationes ecclesiae matris Zeliz in District. vAdiacon Lekér … pro A. 1871. V opravách organu sa pokračovalo aj v roku 1872: rationes ecclesiae matris Zeliz in District. vAdiacon Lekér … pro A. 1872.
54 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rationes ecclesiae matris Zeliz … pro A. 1873.
55 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rationes ecclesiae matris Zeliz … pro A. 1874.
56 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, A zelizi templom számadása 1880 évre.
57 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list vikára jozefa szabóa grófovi Augustínovi Breunnerovi z 10. 6. 1883.
58 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, Az esztergomi egyházmegyei Lekéri alesperesi kerületbeni Zselizi plébánia templom pénztárának mivelő és szenvedő állapota 1884 évben. (10. II. 1885, j. Rózsa, I. Balcsik). Výdavky: pol. 6, oprava organu za 100 ft; za rôzne murárske opravy na kostole a obzvlášť na fare odmena 19,80 ft.
59 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list 69, list jozefa Rózsu direktorovi panstva z 21. 6. 1884.
60 Magyar Állam, 20. 6. a 24. 6. 1884; egyházművészeti Lap 1884, s. 212-214.
61 APÚ, ÚPK, zv. 7, r. 1881-1885, spis č. 49, s. 1034, list J. Rózsu komisii pre pamiatky z 16. 8. 1884.
62 APÚ, zdroj v ref. 61, s. 1034.
63 APÚ, ÚPK, ref. 61, s. 1038-1039, list J. Rózsu komisii pre pamiatky z 8. 10. 1884 v prílohe so Stornovým
listom zo 6. 10. 1884 (s. 1040-1042) a rozpočtom (s. 1043): voranschlag zur restaurirung der gothischen Pfarrkirche zu Zelisz (Kremnica, 21. 8. 1884).
64 APÚ, ÚPK, ref. 61, s. 1033 a tiež: A Műemlékek Országos Bizottsága 1884. évi október hó 18-án tartott ren-
des ülésének jegyzőkönyve. In: Archaeológiai Értesítő, IV., uj folyam, 1884, s. VI.
65 APÚ, ÚPK, zv. 7, r. 1881-1885, spis č. 54, s. 1082-1084, list j. Rózsu ministerstvu školstva a cirkví z 22. 7.
1885. ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, inventarium supellectilium requisitorum ecclesiae parochialis Zeliz in districtu Lekér
Adioec. strig. pro Anno 1885 confectum. Inventár uvádza nový „gotický“ oltár so sochou sv. jakuba, bočný oltár so
sochou Božského srdca, „gotickú“ kazateľnicu a vitrážové okná s Pannou Máriou ako Kráľovnou nebies a sv.
Agnešou, dar miestnych veriacich.
66 APÚ, zdroj v ref. 65, s. 1083.
67 Ibidem, s. 1080, zo záverov schôdze komisie konanej 24. 11. 1885.
68 APÚ, ÚPK, zv. 8, r. 1886-1889, spis č. 31, s. 1236-1237, list j. Rózsu komisii pre pamiatky zo 17. 5. 1888
a rozpočet jána Wennera (Wernera?) z 13. 5. 1888 (s. 1238).
69 APÚ, ÚPK, zv. 8, r. 1886-1889, spis č. 31, s. 1234: koncept listu komisie ministerstvu školstva z 5. 6. 1888
s návrhom na udelenie podpory; APÚ, ÚPK, zv. 8, r. 1886-1889, spis č. 48, s. 1245: rozhodnutie ministra škol-
stva zo 6. 7. 1888 o poskytnutí štátnej pomoci na reštaurovanie malieb.
70 Rózsa už listom zo 17. 5. 1888 (viď ref. 68) zaslal komisii Wennerove skice malieb. V roku 1890 daroval
archívu MOB štyri farebné náčrty a dve fotografie fresiek. Podľa: c zoBor , Béla: A Műemlékek Országos
Bizottságának működése (1889. IX. 1.-1890. VIII. végéig). In: Archaeológiai Értesítő, X., 1890, s. 351, pozri tiež:
G erecze , Péter: A Műemlékek Országos Bizottsága rajztárának jegyzéke. In: (ed.) Forster, gyula: Magyarors-
zág műemlékei i. Budapest 1905, stĺpec č. 222: 1890. 69. Fotografia. sklený negatív 14 x 22. 2/ to isté, chór
postavený v r. 1885 (technika a rozmery ako v 1); 3/ Nástenné maľby v kostole: a/ Veraikon, b/ Panna Mária,
ján ev., anjeli nesúci nástroje umučenia okolo Krista stojaceho v rakve. Akvarel jánosa Wennera. 1890. 69, 30 x
44 cm; 4/ Nástenné maľby: c/ smrť donátora, nápisy na textových páskach. Akvarel, ako vyššie. 5/ Nástenné
maľby: d/ sv. Apolónia a Barbora (ako vyššie); 6/ Nástenné maľby: e/ sv. Bernard, sv. Martin a žobrák (ako vyššie); 7/ Nástenné maľby: Anjeli nesúci Veronikinu šatku a Vir dolorum, Katarína Alexandrijská a sv. Bar-
bora. Náčrty bistrou na obidvoch stranách papiera na písanie. Poznámka pod prvým: „Kijavítá Storno Ferencz
1884-ben.“ (Opravil Franz storno v roku 1884) Na druhej strane (?): „Kijavításra vár“ 1888 ad. 31. (čaká na
opravu…)
71 ŠA NR, f. tekovská župa, hlavnožupanská administratíva, k. č. 45, inv. č. 288/1890, list podžupana hlavnému
županovi z 11. 7. 1890 vo veci vyznamenania j. Rózsu a list hlavného župana ostrihomskému arcibiskupovi
z 15. 8. 1890, v ktorom primasovi zasiela kópiu uznesenia tekovskej župy o farárovom vyznamenaní. Archívna
pomôcka: tekovská župa. Županské písomnosti 1860-1919. inventár i. Zostavila Viera Zemeneová. Nitra: ŠOBA
1988.
72 APÚ, uPK, zv. 45, r. 1909/I, spis č. 549, s. 2633, list grófa Kuno Coudenhova komisii pre pamiatky z 15. 6. 1909.
73 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, Az esztergomi egyházmegyei Lekéri alesperesi kerületbeni Zselizi plébánia templom pénztárának mivelő és szenvedő állapota 1887 évben.
74 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, A zselézi plb. templom 1888 évi vagyoni kimutatása.
75 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, A zselizi plébánia templom pénztárának 1889 évi mivelő és szenvedő állapota.
76 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, Az esztergomi egyházmegyei Lekéri alesperesi kerületbeni Zselizi plébánia templom pénztárának mivelő és szenvedő állapota 1892-ben.
77 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, A zselizi templom számadása 1897-ről.
78 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, számadások / A zselizi templom sz. szerelvényei- s egyéb kellékeinek leltára az 1901. évre. A zselizi templom kiadásai 1901ben.
79 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, költségvetés A Zselizi róm. kat. templomnál a sekrestyetető újonan elkészítéséről. Vypracoval Juraj Niszler, 30. 10. 1902.
80 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, számadások a zselizi egyház templomának 1902. évi pénztári állapotáról.
81 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, számadások a zselízi egyház templomának 1903. évi pénztári állapotáról.
82 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, kostenüberschlag über die nötigen arbeiten bei der katholischen kirche in Zseliz (Georg Niszler,13. 7. )
83 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list viedenského architekta grófovi Coundenhove z 27. 7. 1906.
Paul Hoppe (1869-1933) pochádzal zo známej viedenskej rodiny staviteľov. starý otec, Anton Hoppe realizoval
mnohé stavby navrhnuté architektom Josefom Kornhäuselom. Otec theodor bol rešpektovaným stavebným
radcom a mladší brat Emil renomovaným architektom. Paul po absolvovaní reálky študoval na viedenskej
Vysokej škole technickej (1886-1893) u profesorov Königa a Luntza. Po zložení staviteľskej skúšky pôsobil
ako samostatný architekt a staviteľ (1897), spolupracoval najmä s bratom Emilom. Podnikol študijné cesty po
taliansku. Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Od roku 1921 prednášal na viedenskej technike. V roku 1926
bol menovaný vyšším stavebným radcom a získal veľkú striebornú medailu Lipska. Ako samostatný architekt
postavil vo Viedni niekoľko individuálnych a bytových domov, podieľal sa na projektoch sociálnych bytových
súborov v Dolnom Rakúsku. s bratom Emilom navrhli školské budovy Viedenského ženského spolku v 4.
obvode (1909-10). Hoppeho významnými projektmi sú: továrenské budovy Rakúskej tabakovej fabriky v Steine nad Dunajom (1919-22), Magazín a. s. Fritz Petzold vo Viedni 3 (1913) a stavba delostreleckých kasární
poľného maršala, arcikniežaťa Fridricha v Kaiserebersdorfe. Podľa: Architektenlexikon Wien 1770-1945, tvorcov
životopis spracovala Petra Schurmann.
84 APÚ, ÚPK, zv. 45, r. 1901/I, spis č. 549, s. 2632-2634, list grófa Kuna Coudenhove komisii pre pamiatky z 15.
6. 1909. Návrh obnovy bol slúžnovskému úradu v Leviciach doručený v priebehu mája 1909. slúžny ho 2.
júna poslal podžupanovi tekovskej župy na posúdenie a odsúhlasenie. ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list hlavného
slúžneho levického okresu z 2. 6. 1909.
85 APÚ, ÚPK, zv. 45, r. 1901/I, spis č. 549, s. 2630-2631, koncept listu komisie Károlyovi Csányimu.
Do úvahy prichádzali ešte architekti Oto sztehló a Kálmán Lux.
Károly Csányi (1873–1955) Architekt, historik umenia, pedagóg. Diplom z architektúry získal na budapeštianskej
polytechnike. Od roku 1896 pôsobil ako asistent Imre steindla. Od roku 1904 kustód umeleckopriemyselného
múzea, neskôr jeho riaditeľ. Počnúc rokom 1932 vyučujúci stredovekého umenia a dejín umenia na technickej
univerzite v Budapešti. Pri I. steindlovi sa zúčastnil viacerých reštaurátorských a zameriavacích prác, v r. 1910
rozšíril románsky kostol v Kiszombor. Hlavné diela. A középkori építőművészet formái (1910); magyarország középkori
műemlékei (I. 1938-43. II. 1945); A műemlékrestaurálás (1943); A magyar kerámia és porcelán története és jegyei (Bp., 1954).
86 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, koncept listu panstva hlavnoslúžnovskému úradu v Leviciach (nedat.)
87 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list hlavného slúžneho levického okresu panstvu Želiezovce zo 16. 6. 1910.
88 APÚ, ÚPK, zv. 49, r. 1910/II, spis č. 366, zápisnica schôdze MOB zo 7. 4. 1910, s. 3146, bod 12.
89 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, költségvetés a zselizi rom. kath. templom fenntartásának és biztosításának munkálatairól (Csányi
Károly, Budapest, 3. 4. 1910).
Výkresy: 1/ A zselizi r. kath templom fentartásának és biztosításának tervrajza. (Bez sign. a dat. tlač, druhotné vstu-
py ceruzou a perom. Vpravo hore: kolok 30 h a pečiatka MOB, vpravo dole: Látta és módosította csányi károly
építész Bp. 909. vii. 14.) Kresby znázorňujú južnú bočnú fasádu (hore) a pôdorys kostola (nižšie)Do nárysu sú
ceruzkou dodatočne vkreslené okná lode a svätyne a portál aj s vyznačením prasklín. Modrou sú zvýraznené
miesta osadenia stužujúcich železných pásov a kotvenie tiahel na fasáde. to isté aj v pôdorysnom priemete.
V náryse vyznačené zvýšenie vonkajších oporných pilierov po výšku korunnej rímsy.
2/ A zselizi r. k. templom megerősítésének tervrajza: méter 1.100 (Kartón asi formátu A4, pero, kolorovanie akva-
relom, vpravo dole: csányi károly építész / Bp. 909. vii. 14.) Znázorňuje priečny rez loďou (Kereszt-metszet)
s vyznačením zvýšenia oporných pilierov (s odstúpením nadstavanej časti voči pôvodnej hmote), umiestnenia
a kotvenia tiahel.
90 APÚ, ÚPK, zv. 49, r. 1910/II, spis č. 366, s. 3146-3147.
91 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list hlavného slúžneho levického okresu panstvu Želiezovce zo 16. 4. 1910.
92 APÚ, uPK, zv. 56, r. 1911/III, spis č. 530, s. 4232, list dr. Vincenta Feketeho komisii pre pamiatky z 10. 7. 1910.
93 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list uhorskej pamiatkovej komisie grófovi Coudenhove z 22. 7. 1910.
94 APÚ, uPK, zv. 53, r. 1910-11, spis č. 1026, s. 3730-3731, koncept listu MOB ministerstvu školstva z 22. 7. 1910.
95 APÚ, uPK, zv. 51, r. 1910/IV, spis č. 601, s. 3393-3394 a spis č. 657, s. 3433: správa K. Csányiho z druhej
obhliadky kostola vykonanej 7. 4. 1910. Architekt sa počas nej zameral na základy stavby. Kamenné murivo
bolo v bezchybnom stave, praskliny na stenách teda nevznikli dôsledkom sadania základov. Ich príčinu videl
v zemetrasení v roku 1902. Praskliny sa od jesene 1909 nerozširovali, Csányi preto nenavrhoval iný postup,
než aký prezentoval po prvej obhliadke.
96 APÚ, uPK, zv. 53, r. 1910-11, spis č. 1044, s. 3742, list K. Csányiho barónovi Forsterovi z 12. 12. 1910; ŠA
NR, f. PŽ, fasc. 69, list komisie pre pamiatky grófovi Coudenhove z 21. 12. 1910.
97 APÚ, uPK, zv. 56, r. 1910/III, spis č. 545, s. 4235: list V. Feketeho komisii pre pamiatky zo 17. 7. 1911; s.
4233: koncept listu MOB K. Csányimu z 23. 7. 1911.
98 APÚ, uPK, zv. 56, r. 1910/III, spis č. 545, s. 4233-4234, koncept listu MOB V. Feketemu
99 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rozhodnutie (végzés) hlavného slúžneho levického okresu č. 5094/1911 zo dňa 6. 1. 1912.
100 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list baróna Forstera dedičom panstva grófa Augustína Breunnera z 20. 1. 1912.
101 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list baróna Forstera grófovi Coudenhove zo 6. 2. 1912.
102 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list baróna Forstera grófovi Coudenhove z 15. 2. 1912.
103 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list Ústrednej správy panstva dedičov grófa Breunnera farárovi Feketemu z 29. 2. 1912.
104 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list farára V. Feketeho patrónovi zo 4. 3. 1912.
105 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, listy právnika Viliama Huberta z Levíc patrónovi a tajomníkovi panstva zo 6. 3. 1912.
106 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list V. Feketeho grófovi Coudenhove z 28. 3. 1912.
107 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, költségvetés A Zselizi róm kath. templomnál szükséges javítási munkákról. (j. Niszler, 10. 6.
1912); költségvetés A Zselizi róm kath. templomnál szükséges javítási munkákról hoppe Pál bécsi építész úr terve szerint (12.
6. 1912).
108 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, számla A zselizi róm. kath. templomnál végzett munkákért (j. Niszler, 17. 7. 1912).
109 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, rozhodnutie hlavného slúžneho levického okresu č. 3205/1912 zo dňa 13. 7. 1912.
110 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, számadások a zselizi egyház templomának 1912. évi pénztári állapotáról.
111 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, költségvetés. A zselizi róm. kath. templomban (sekrestye) szükséges munka (4. 10. 1914); list
farára V. Feketeho cirkevnej vrchnosti (Ostrihom) z 28. 10. 1914, v ktorom žiada o povolenie na stavbu vyku-
rovacieho zariadenia v sakristii želiezovského kostola; list V. Feketeho patrónovi z 29. 10. 1914; list ústrednej
správy želiezovského panstva dedičov grófa Breunnera farárovi Feketemu z 30. 10. 1914.
112 ŠA NR, f. PŽ, fasc. 69, list dr. Feketeho grófke Coudenhove z 21. 8. 1916, s priloženou fotografiou dverí.
147 Botka M1874 (ref. 5), s. 418-420. 148 Rómer , Flóris Ferencz: Kiadatlan római feliratok. In: Archaeologiai közlemények, X. kötet, 1. füzet, 1876, s. 44.
149 ró M er 1876 (ref. 148), s. 44.
150 ŠA NR, KV 1779 (ref. 4), s. 1266.
151 Ibidem, s. 1393.
152 APÚ, uPK, zv. 6, r. 1880–1881, spis č. 83, s. 791.
153 APÚ, f. VK-PŠO, ref. 114. 154 APÚ, f. VK-PŠO, ref. 121, list farára Š. Mészárosa dr. M. Tomčíkovi, 1. 12. 1952.